Na výlete v Lovecraft Country (RECENZIA)
Hneď na začiatok sa priznám, že obyčajne nesledujem horory ani ich nečítam. Mám ale za sebou celkom dosť hodín strávených pri stolových hrách s lovecraftovskou tematikou. Arkham horror, Elder sign, Mansion of Madness… Preto som si povedal, že dám Lovecraftovej krajine šancu a znova sa takto ponorím do sveta prastarých bohov a obyčajných hrdinov, ktorý bojujú proti okultistom, chránia svet pred skrytými hrozbami a popri tom sa snažia nezošalieť. Dostal som však niečo úplne iné.
Ako to celé začína
Úvod do seriálu má pomalý priebeh. Prvá časť slúži z väčšej miery len na zoznámenie sa s hlavnými hrdinami. Grády začne naberať až na konci prvej časti, keď sa konečne začnú objavovať príšery. Príbeh sa odohráva okolo roku 1950 v povojnových Spojených Štátoch. Sledujeme príbeh Atticusa (Tica) Freemana, ktorý je práve na ceste za svojím strýkom Georgom, aby mu pomohol nájsť svojho strateného otca. K dobrodružstvu sa pripojí aj Ticova známa z detstva – Letitia. Na ceste stretáva rôzne príšery a čarodejníkov. Postupne tiež odhaľuje tajomnú minulosť svojej rodiny z matkinej strany a jej rolu v okultných kruhoch. Oh a aby som nezabudol, Atticus je afroameričan a zažíva preto dosť krušné časy.
Viete, čo bolo horšie, ako byť černochom v päťdesiatych rokoch? Byť čiernou ženou alebo homosexuálom. Na rozdiel od predlohy si seriál dal za cieľ poukázať nie len na rasizmus, ale aj na postoj spoločnosti voči homosexuálom a ženám. Pri homosexuáloch sa mi páčil vnútorný boj postáv, história a nakoniec prijatie samého seba. Lenže sa to celé neskôr nejak zvrtlo, a tak som osobne najväčší horor v seriáli zažil pri scéne, kde si to natvrdo rozdávajú dvaja chlapi. Rozumiem tomu, že seriál chce byť aj sondou do života všetkých postáv, ale toto bola naozaj scéna, ktorú som nepotreboval vidieť. Podľa mňa sa to dalo spraviť decentnejšie a v konečnom dôsledku to seriálu skôr škodí. Naopak by som chcel pochváliť spracované emancipačné témy. Mladá a odvážna podnikateľka, ktorá si otvorí penzión. Nezlomné dievča s úžasným talentom na kreslenie, ktorú nič nezastaví. Starostlivá matka v domácnosti, ktorá po rokoch využíva svoju genialitu a odhodlá sa žiť naplno. Takto si predstavujem dobre napísané ženské postavy.
Prišlo mi trochu neuveriteľné, že žiadna biela postava nie je kladná. Bariéra medzi bielym obyvateľstvom a minoritami je citeľná na každom kroku. Už keď som videl, že sa k Ticovi blíži nejaký beloch, vedel som, že bude zle. Najprv ma to iritovalo, ale neskôr som si povedal, že práve to bude zrejme zámer filmárov. Prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva, je na dnešné pomery brutálne. Okrem bežného rasizmu a oslovenia „neger“, zažívajú hlavné postavy v jednom kuse posmechy a šikanu, hlavne od policajtov. Dosť dobre je tak vystihnutý psychologický teror, ktorý v tomto období museli minority v USA prežívať. Nie všetky postavy sú však čiernobiele (pun intended). Postupne odhaľujeme, že aj dobrák pácha vo vojne zlé veci a naopak, ani zlé postavy sa nerodia zlé.
Predlohou tohto seriálu je relatívne nedávno vydaná rovnomenná kniha od Matta Ruffa (2016). Predloha je písaná z pohľadu Ticovho syna, ktorý retrospektívne opisuje dobrodružstvá svojho otca. Táto kniha je dokonca letmo ukázaná v jednej z častí. Ako fanúšik rekurzie dávam palec hore. Možno nie každý vie, ale Lovecraft bol veľký rasista. Napísal napríklad báseň „On the creation of niggers“, ktorá je tiež spomenutá v seriáli. Mal aj čierneho kocúra, ktorému dal meno Negrík. Kniha a seriál, kde sú černosi hlavnými hrdinami v diele ktoré sa volá podľa neho, považujem za prvotriedny trolling a výchovné zaucho. Lovecraft sa určite obracia v hrobe.
Upozornenie: Nasledujúci odstavec obsahuje spoiler.
Čo ma ale dostalo bol koniec. Celkom dobrý a napínavý záver mi skazilo to, že sa hrdinovia na konci rozhodli potrestať celú bielu rasu. Tým, že ukradnú mágiu pre seba. Čiže nie len, že bojujú proti rasizmu rasizmom, ale urobia to tak, že niečo ukradnú. Celý čas som Ticovi fandil v boji proti bielym záporákom a za odmenu mi nakoniec bolo dané najavo, že sme všetci belosi rovnakí a mám podiel na skupinovej vine. Ďakujem. Teraz si už viem predstaviť ako musia Nemci prežívať dedičnú vinu pri sledovaní každého vojnového filmu.
Zhrnutie
Aj napriek tomu, že som od seriálu dostal iný druh hororu, ako som čakal, užil som si dávku duchov, voodoo, príšer, démonov a kopu krvi. Pozretie ma navnadilo prečítať si predlohu. Miestami sa mi chcelo veriť, že segregácia, šikana a násilie musia byť prehnané. Ľudia sa k sebe v skutočnosti predsa nemôžu správať tak hrozne… Potom som si ale spomenul, že žijem v krajine, kde polícia núti malé deti fackovať sa, a hneď bol pre mňa seriál uveriteľnejší. Najväčšia myšlienka, ktorú si po pozretí odnášam je, že na to, aby sme sa báli, nepotrebujeme prastarých bohov. Na šírenie strachu a teroru si ľudia bohato vystačia sami.
Ak vás recenzia zaujala natoľko, že by ste si chceli prečítať aj knižnú predlohu, nájdete ju aj na stránkach Nekonečno.sk.
- Cez Sibír do Vladivostoku a naspäť do Francúzka – LEGIE – SIBIŘSKÁ CESTA [RECENZIA] - 16. novembra 2024
- Niektoré princezné jednoducho nechcú byť zachránené - 6. februára 2024
- Rozširujte svoj ostrov v novej stolovke Anno 1800 - 25. septembra 2023
Pingback: 168 hodín #73 – POPCULT