Oppenheimer: “Stal som sa smrťou, ničiteľom svetov.”
Veľmi sa mi do kina nechcelo ísť. No o štyri hodiny neskôr som nechápala, prečo mám ísť preč. Videla som Oppenheimera a toto sú moje prvé dojmy z Nolanovho režisérského majstrovstva venovaného “otcovi atómovej bomby”.
Pamätám si, keď 20. marca 2020 vyšli naraz herné tituly Doom Eternal a Animal Crossing s podtitulom New Horizons. Niečo podobné sa stalo aj tento rok. V jeden deň premiéra Barbie aj Oppenheimera. Celý čas som bola presvedčená o tom, že Barbie bude lepšia a dva filmy po sebe zvládnem ako nič. Avšak, v konečnom dôsledku som rada za to, že som na ružový ideál krásy nakoniev nešla. Nie som veľký fanúšik filmov a už obzvlášť nie v takomto rozsahu, no Christopher Nolan prekonal moje očakávania.
Príbeh sa odohráva na viacerých miestach, primárne v armádou vytvorenom meste, ale aj na univerzitnej pôde, kde sa už niekoľko rokov cítim aj ja ako doma. Preto sa mi stal film obzvlášť blízkym. Hlavný hrdina, ak ho tak môžeme nazvať, Robert J. Oppenheimer (Cyllian Murphy) bol geniálnym fyzikom. Príbeh síce opisuje vývoj, testovanie a následnej spustenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki, no pointa je pre mňa zakotvená niekde úplne inde. Tam, kde to vďaka Nolanovi nie je žiadnou novinkou – hlavnou témou sa pre mňa stala zodpovednosť. Za seba, za rodinu, za ľudí, za štát. Presne s takýmito myšlienkami sa celý čas stretáva Robert Oppenheimer po tom, čo si uvedomí, koľko sily sa nachádza v jeho genialite a výtvore. Je trochu škoda, že sa tvorcovia nedostali aj k jeho detstvu oživeného korešpondenčnou činnosťou a láske k minerálom ako píšu aj užívatelia na Twitteri.
Muž, který dal USA nejmocnější zbraň, pak vojáky, úředníky a politiky přesvědčoval, že jde i o prostředek, který může zničit svět. Proto se ho část z nich rozhodla reputačně zničit. Dvě proplétající se linky filmu, který vstupuje do českých kin. V čem vyniká a co mu chybí? 👇 pic.twitter.com/giNLtGZF8o
— Jarda Zoula (@jarda_zoula) July 20, 2023
Robert spolu s ostatnými vedcami vytvoril nástroj produkujúci ohromné množstvo sily, zániku a strachu. Na všetko reagujú aj efekty využité vo filme zobrazujúce pohyby atómov, výbuchy a hlasné zvuky, ktoré vytrhli niekoľko ľudí v kine zo zamyslenia. Pozitívne vnímam aj paralelu čiernobieleho a farebného obrazu, na ktorý sme zvyknutí väčšinou v opačnom usporiadaní.
Kým v Amerike oslavovali víťazstvo, v Japonsku pribúdali mŕtvi. Vzniká priestor na otázky pre Roberta, ale aj pre nás, divákov. Kto je za to všetko zodpovedný? Môžeme sa však opýtať aj: Kto všetko je za to zodpovedný? Kľúč k odpovedi sa nachádza vo viacerých častiach filmu. Avšak pre mňa najdôležitejšiu ponúka vtedajší americký prezident Dwight Eisenhower, keď Robertovi na jeho výčitky z výroby super zbrane odpovie: “Ľudia si nebudú pamätať toho, kto bombu vytvoril, ale toho, kto ju zhodil. A to som ja.”
Film je plný zaujímavých faktov. Za jeden z najzaujímavejších považujem práve predstavenie dôvodu nezaradenia Kyota na zoznam miest, ktoré by mali byť cieľom zhodenia atómovej bomby, či absurdita v ovplyvňovaní moci vo vtedajšej Amerike. Chceme predbehnúť nepriateľa? Chceme ukončiť vojnu? A prečo ju ukončujeme v zemi, ktorá sa už pravdepodobne nepriamo vzdala? Oppenheimer nastavuje zrkadlo vtedajšej dobe plnej nenávisti počas, ale aj po druhej svetovej vojne a faktov, ktoré, bohužiaľ, ľuďom už nie sú veľmi známe. Otázky sú s ohľadom na momentálne diania jednoznačne platné. Film tiež ukazuje, že ľudská nevraživosť, nenávisť a závisť nemá svoje hranice. Keď už sme pri tom, kde však sú hranice? Kedy ich prekračujeme? Spoločenské problémy sú vo filme upriamené aj na nenávisť voči komunistickému režimu. Hlavná postava práve na presvedčeniach o zrade padá do rúk mocných vo veci možnej vlastizrady. Spor vedie odborná rada posudzujúca Oppenheimerove odvolanie voči neudeleniu bezpečnostnej previerky s otázkou, kedy si Robert uvedomil, že zašiel za hranice a či nie je ruským špiónom.
Film ako taký si nedovolím hodnotiť. Pretože neviem, čo by som mu vytkla. Pritiahol ma k obrazovke viac, než som očakávala. Odchádzala som veľmi zamyslená, ale aj veľmi spokojná. Presne takto si totiž predstavujem návštevu kina pri filmoch zameraných na minulosť, psychiku človek a jeho vnímanie v spoločnosti. Mať stále veľa otázok a málo odpovedí. Ak by ma niekto teraz znova zavolal, aby som si išla sadnúť na túto “nolanovku” na ďalšie tri hodiny, určite idem. POZOR! Spracovanie filmu je však nevhodné pre ľudí s fotosenzitivitou.
Ak ste už film videli a film vás namotal k bližšiemu poznávaniu konca Druhej svetovej vojny a začiatku Studenej vojny, ponúkam link na nahraté výpovede ľudí, ktoré tvoria orálnu spomienku na Project Manhattan.
- Zaber(!) vás preverí [RECENZIA] - 28. januára 2024
- Na Gemeri je vraj tak bizarne, že o tom Majling znova píše - 20. septembra 2023
- Oppenheimer: “Stal som sa smrťou, ničiteľom svetov.” - 31. júla 2023
