Mladý filmár Adrián Adamec: Vytvoriť jedného dňa niečo, čo dokáže vyvolať neuveriteľnú emóciu u diváka, je môj najväčší sen
Adrián Adamec je mladý tvorca krátkych filmov s nesmierne pozitívnymi ohlasmi. O to viac obdivuhodné je, že to všetko dokáže robiť bez rozpočtu a popri štúdiu. Prinášame Vám rozhovor, v ktorom sa dozviete viac nielen o tom, ako sa k tomu dostal, ale aj množstvo zaujímavostí z natáčania, zatiaľ posledného, krátkeho filmu Alternate. Jeho tvorbu nájdete na jeho YouTube kanáli Adrián Adamec.
Na začiatok Vás poprosím sa predstaviť. Koľko máte rokov, čo ste vyštudovali, či je točenie filmov koníček, ako ste sa k tomu dostali, či Vás to fascinovalo odmalička a ako dlho sa tomu venujete.
Mám 24 rokov a študujem masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Film som si zamiloval už od malička. Nech bolo doma akokoľvek zle, vďaka filmu som sa dokázal ako malý aspoň na dve hodiny preniesť do iného sveta a netrápiť sa problémami. Film dokázal vo mne vždy vyvolať neuveriteľné emócie, inšpiroval ma ku kreativite a určite mi vkladal aj správne hodnoty do života. Vytvoriť jedného dňa niečo podobné, niečo, čo dokáže vyvolať takú emóciu u diváka, je môj najväčší sen. Nikdy nebolo mojím snom byť známy. Mojím snom je, že raz dokážem vytvoriť niečo, čo u diváka vyvolá podobné emocionálne reakcie.
Ako hororového fanúšika ma veľmi zaujala snímka Azazel. Keďže väčšina Vašich videí je žánrovo sci-fi, bolo to vaše prvé zabrúsenie do hororového žánru? Je rozdiel nakrúcať a vytvárať sci-fi žáner a horor? Ťažšie, resp. zaujímavejšie? Plánujete sa ešte niekedy vrátiť k tomuto žánru, alebo Vaše srdce patrí najmä sci-fi?
Azazel bol prvý horor, to áno. Stále však išlo o testovanie technických stránok bez rozpočtu. Rozdiel som vôbec nepociťoval, tvorivý postup je takmer rovnaký. Kiežby som mal dostatok prostriedkov na to, aby som mohol len točiť, točiť a točiť. Toho času však nie je veľa, preto keď si musím vybrať žáner, tak je to určite sci-fi. Milujem to, že prostredníctvom tohto žánru dokážete príbehy, alebo posolstvá zabaliť do lákavo vyzerajúceho „obalu“. Verím, že sci-fi ako žáner môže byť vhodný a efektívny nástroj na vyjadrenie určitých myšlienok. Nie je to o tom mať vesmírne lode či roboty. Určite by som však rád časom experimentoval aj s inými žánrami. Milujem dobrú drámu, horor, či thriller. Napríklad tento rok boli moje najočakávanejšie filmy Joker či The Irishman a zamenil by som ich za akékoľvek tohtoročné sci-fi, či akčné filmy. Som milovník filmu ako takého, aj keď sci-fi mi je srdcu najbližšie.
Prvá „väčšia“ snímka, aj so slovenskými titulkami, bol Valis. Jeho tvorba trvala 3 týždne a pomáhali Vám priatelia. Bol to váš najväčší projekt dovtedy? Obávate sa, že ľudstvo smeruje k niečomu takému, čo ste načrtli vo filme, alebo bolo pointou len ukázať prílišné používanie a spoliehanie sa na stroje, resp. elektronické zariadenia?
Áno, Valis bol dovtedy môj najväčší projekt. Každý predošlý film, či skôr video, som natočil v priebehu jedného dňa. Produkcia na Valisovi trvala viac dní kvôli veľkému množstvu lokácií. Väčšinu času sme boli 2-4 členný štáb. Vo väčšine filmov s podobnou tematikou nás AI (umelá inteligencia, pozn. redaktora) zničí. Týmto filmom som len chcel poukázať na to, že ide o koncepty mimo nášho chápania, a preto je hlúpe predpokladať, že by nás AI chcelo zničiť, keďže absolútne nevieme, ako môže niečo takéto vzniknúť, alebo rozmýšľať a či vôbec dokážeme byť pre skutočnú AI hrozbou. Išlo o veľmi experimentálny snímok s netradičnou štruktúrou. Inšpiráciou bola jedna vedecká práca, ku ktorej som sa dostal úplnou náhodou a filozofia v nej bola fascinujúca.
Váš doposiaľ najväčší projekt je ALTERNATE. Odkiaľ prišiel nápad, inšpirácia pre tento film?
Asi ako vo väčšine projektov to začalo pár konceptmi a obrazmi, ktoré sa rodia v hlave. Následne tieto koncepty ukladám, až ich prepojím nejakým príbehom. Vizuálnych nápadov by bolo veľa, málokedy však príde vhodný nápad resp. príbeh, ktorý by stál za vyrozprávanie. Len samotné vizuály človeka nebavia, teda aspoň mňa nie. Aj keď v samotnom filme je príbeh alebo myšlienka v ďalekom pozadí (obrazne povedané). Stredobodom je vzťah dvoch sestier a ich vysporiadanie sa so stratou a samotou. Na začiatku príbehu prídu o svojho otca, ktorý je ich jediný rodič. Hlavná predstaviteľka, Elly, má na to negatívnejšiu reakciu.
Uzatvára sa do seba, nikoho si k sebe nepripúšťa (preto v príbehu už nie sú od toho momentu žiadne iné postavy) a žije v strachu, že príde aj o posledného človeka, ktorého miluje. Svoju sestru. Takto stratí aj ten posledný kúsok nádeje, ktorý jej dáva zmysel. V príbehu je to vyjadrené len v malých detailoch, keďže som ho nechcel vyrozprávať cez dialógy. Zaujímavejšie sa mi zdá, keď človek jednoducho preukáže ako sa cíti, bez toho, aby to musel niečo povedať. A určite je to aj väčšia výzva. Staršia sestra sa napríklad vždy budí prvá a zaspáva posledná, aby dohliadla na svoju mladšiu sestru. Vždy ju nechá kráčať prvú, pretože ju chce mať na dohľad. V prítomnosti nebezpečenstva ju odsúva dozadu a zbraň si necháva vždy pri sebe, aby v najhoršom prípade mohla mladšia sestra utiecť.
Na konci príbehu je však pred ňu postavené zrkadlo, ktoré jej ukáže jednu z alternatívnych budúcnosti, ktoré ju čakajú. Na povrchu sa jej snaží bytosť ukázať, kto môže za všetku skazu, ktorá Zem postihla. Pod povrchom Elly vidí svoje správanie k sestre a to, že strach ju môže viesť ku koncu, ktorého sa najviac obáva, a teda opäť bude vidieť zomierať blízku osobu, tak, ako aj na začiatku príbehu. Mladšia sestra sa bude v niektorých momentoch snažiť nájsť vo všetkej tej skaze aspoň niečo dobré a na sestru sa aspoň pousmiať. Elly jej to však nikdy neopätuje. Samozrejme, mimo toho sú príbehom roztrúsené myšlienky ako nezmyselnosť vojny a zbytočné hľadanie vzájomných rozdielov a podobne. Na povrchu ide o crazy Lovecraftom inšpirovaný svet – strach z neznámeho, niečoho kozmického, čo je mimo nášho chápania a čo si nedokážeme vysvetliť. Keďže ide o príbeh, ktorý zachytáva vzťah týchto dvoch sestier a ich vyrovnávanie sa so stratou, nie je ich úlohou zistiť, prečo sa toto všetko deje a ani nemajú zachrániť svet, ale skôr zmeniť seba. Ide o príbeh obyčajných dievčat v neobyčajnom svete. Hlavná predstaviteľka, Elly, si na konci príbehu uvedomuje, čo robila zle a vďaka „zrkadlu,“ ktoré pred ňu Engineer postavil, je inou osobu ako na začiatku. Ťažko sa to vysvetľuje, chcelo by to pohár vína a hodinu času. V skratke crazy sci-fi, inak to nedefinujem. (smiech)
Ako dlho prebiehalo samotné natáčanie a koľko následná postprodukcia? Kde všade ste to natáčali, potrebovali ste aj nejaké povolenia a boli k Vám ústretoví? Natáča sa s deťmi ťažšie?
Postpordukcia trvala asi 4-5 mesiacov, popri škole a iných povinnostiach. Trvalo by to menej, kebyže mám 2-3 mesiace stáleho času. Ale žiaľ, bol som na všetko sám – strih, zvuk a niečo okolo 120 vfx záberov. Takže to zabralo kus času. Zábery boli robené štýlom – fajn, dnes musím spraviť minimálne 3 zábery, dokázal by som na nich pracovať týždeň a každým dňom ich zlepšovať, ale to by trvalo večnosť, tak spravím najlepšie možné verzie, ktoré dokážem v rámci tohto času spraviť.
Povolenia som si pýtal vždy. Majitelia nás väčšinou pustili na lokácie, tak to nebolo potrebné mať na papieri. Všetci však boli skvelí a nikto nebol nepríjemný. Povedal by som, že niektorí ľudia nám pomáhali až príliš, hlavne ľudia, ktorí vlastnili vrakovisko. Nesmierne im všetkým ďakujem.
S deťmi som v tomto prípade nenatáčal. Stále hovorím dievčatám že vyzerajú na 14, sú to však, prosím pekne, dospelé dievky. Nevyzerajú, čo? (smiech)
Prihodili sa nejaké nezvyčajné veci počas natáčania? Natáčala sa nejaká scéna ťažko? Táto snímka ma vynikajúce hodnotenie. Očakávali ste taký úspech? Podarilo sa Vám získať nejaké ocenenia, alebo aspoň zapojenia sa do nejakej súťaže vďaka tomuto snímku? Otvorilo vám to nejaké nové možnosti?
Stalo sa toho kopec nezvyčajného, asi ako na každom natáčaní. Každý deň sa riešilo milión problémov a 100-krát sa menili plány. (smiech) Bolo tam však nesmierne veľa zábavy, hoci si nespomeniem na niečo extrémne vtipné, alebo tragické. Najťažší bol asi druhý natáčací deň. Bola extrémna zima. Trvalo nám celé dopoludnie natočiť iba prvú polovičku záberov, ktorú sme mali točiť. Natáčali sme v jeseni, čiže veľký problém bol ten, že medzi 16-17 hod nám dochádzalo svetlo. Niekedy sme mali herečky len na 2-3 hodiny.
Druhý deň sme točili úplne prvú scénu, a teda aj záver filmu. Zábery, ktoré sa odohrávajú vonku, teda druhú polovicu plánovaných záberov, sme natočili v priebehu 15-30 minút. Čo je ťažké, hlavne keď potrebujete zbierať dáta z lokácie kvôli vizuálnym efektom, či vysvetľovať “za behu” čo a prečo majú herečky robiť. Boli to nesmierne behačky, veľa záberov a zamrznuté herečky. Hlavná herečka už chcela použiť svoju zbraň na mňa, keď som ju ešte naposledy vyťahoval z auta pre posledný záber. Našťastie nestlačila spúšť a išla sa radšej klepať pred kameru, z čoho vznikol posledný záber filmu.
Film si asi také hodnotenie ani nezaslúži, ale som, samozrejme, rád. Hlavne ma teší, že sa k nemu dostali diváci a mohli oceniť nesmiernu námahu ľudí, ktorí mi pomáhali s produkciou bez akejkoľvek odmeny, za čo som im nesmierne vďačný. Festivalové filmy očividne netočím, nejaké festivaly však film zaujal a momentálne sa ich zúčastňujem. Podarilo sa nám vyhrať najlepší nezávislý film na Filmovom festivali Černá Věž. Dievčatá si taktiež odniesli ocenenie najlepšieho hereckého výkonu na jednom menšom festivali v Indii. Stále sa vidím ako začiatočník, ktorý robí nesmierne množstvo chýb, ale musí ich urobiť, aby ich už potom neopakoval a vedel sa im vyhnúť. Je to len ďalší „snímoček“, na ktorom som si vyskúšal veľa nového a poznatky si beriem na ďalší projekt.
Od Vášho posledného krátkeho filmu ubehol skoro polrok. Máte už v hlave niečo nové, alebo dokonca už aj niečo rozpracované? Ak áno mohli by ste naším čitateľom prezradiť, o čom by to mohlo byť? Bude to ambicióznejší snímok než Alternate, alebo sa skôr vrátite ku kratším videám a vyskúšate nejaké nové poznatky?
Jasné, takmer vždy mi pri postprodukcii napadne niečo, čo sa stáva ďalším projektom. Momentálne však dokončujem školu, tak mi to trochu zaberie čas, ale v priebehu budúceho roku chcem mať určite na konte ďalší film, ktorý musí byť minimálne 2-krát lepší, ako ten posledný.
Nebudem sa ale veľmi vykecávať o čom to bude. Keď to bude hotový bude o čom rozprávať, teraz to sú len vízie a predstavy.
Vaša tvorba často navodzuje otázky, či sme vo vesmíre sami, o strachu z neznáma, niekedy až o deštrukcii seba samých na základe potreby napredovať. Sú to všetko Vaše myšlienky, Váš nejaký pohľad, alebo je to len nejaká myšlienka na poháňanie príbehov? Možno trochu na odľahčenie, myslíte si, že sme tu vo vesmíre sami, alebo je tu možnosť nejakého vysoko-inteligentného robotického druhu, poprípade nejakí mimozemšťania?
Sú to veci, o ktorých niekedy premýšľam. Nemyslím si však, že som taký pesimista, ako sa niekedy môžu moje filmy zdať. (smiech) Niekedy mi víria hlavou myšlienky a otázky, ktoré sa pýtam prostredníctvom filmov. Nehovorím, že mám na ne odpoveď, len je niekedy fajn, keď niekto v komentároch pochopí, čo ste sa snažili filmom povedať a na danú tematiku vzniká diskusia so zaujímavými názormi. Myslieť si, že sme sami, by bolo asi egoistické a hlúpe, určite niekde, tam ďaleko, je v nejakej forme niečo živé a možno mysliace. Určite nie sme jediní “vyvolení”.
Čo vás baví viac – natáčať v teréne, alebo tvoriť za počítačom a hľadať tie správne zvuky a efekty? Neobávate sa, že ak príde prvý väčší úspech dostaví sa to typické slovenské frflanie na to, že to nie je dobré, závisť a podobné veci? Odrádzal vás niekedy niekto od toho, že to nemá význam?
Myslím, že najviac milujem kombinovanie týchto fáz. Mám rád, keď môžem tieto procesy striedať. Človek tvorí vždy inými nástrojmi, ale stále pracuje na jednom projekte. Keby si ale musím vybrať, tak určite natáčanie v teréne. Samozrejme, človek chce vidieť aj finálny výsledok, ale to je proces, na ktorý mám vždy najkrajšie spomienky. Sranda je, že často počúvam režisérov hovoriť, že produkcia je tá najhoršia časť. Pre mňa je asi najlepšia, je to neustály „problem solving“. Človek je síce vždy sklamaný, že plány nevychádzajú, pretože oni nikdy, naozaj nikdy, nevychádzajú, ale kreativita nájde vždy správnu cestu a film sa formuje tak, ako mu je to súdené. Výsledný film by som definoval ako dohodu medzi plánovanou kontrolou a nepredvídanou udalosťou. Teda, vždy máte plán, ten je potrebný, ale veľa veci nevyjde – počasie, lokácia, make up efekt, niečo sa pokazí… Tak hľadáte iné riešenia a improvizujete.
Čo sa týka slovenskej závisti a podobne, toho sa nebojím. Nemyslím si, že niekedy bude čo závidieť, ale moja chuť do filmu nezávisí od chvály iných. Vždy sa bude v čom zlepšovať, konštruktívna kritika mi pomôže, chvála ma, samozrejme, motivuje a negativitu dokážem filtrovať láskou z celého tvorivého procesu.
Sám si každý deň hovorím, že to nemá význam, veď sme na Slovensku. (smiech) Ja sám neviem. Viem len to, že si nedokážem predstaviť život bez toho, že by som si vytváral a realizoval tieto divné a experimentálne diela. Neviem, či z toho už niečo bude alebo nie, viem len to, že strávim život robením niečoho, čo ma baví. Preto ak si má niekto niečo zobrať z tohto článku, tak je to asi to, nech zahodí starosti a spýta sa samého seba, čo by robil, keby vo svete nezáležalo na peniazoch a následne to aj išiel robiť.
Je predsa lepšie stráviť krátky život robením niečoho, čo vás baví, ako dlhý robením niečoho, čo vás nenapĺňa, ale iba spĺňa očakávania spoločnosti. Možno, že keby sa všetci venujeme niečomu, čo nás napĺňa, boli by sme šťastnejší a svet by bol krajší. Neviem, či to, čo robím, bude mať niekedy nejaký zmysel, ale som vďaka tomu šťastný. V podstate si „za domom“ natáčam crazy sci-fi snímky za sprievodu bláznivých kamarátov. Je to pre mňa sranda. Tiež som sa dlhé roky od toho odhováral. Pýtal som sa sám seba aký to má zmysel, hovoril som si, že na to treba financie a podobne. Dôležitý je však samotný proces, cesta a nie cieľ, a aj keď to znie ako strašné klišé, je to pravda. Ľudia, robte to, čo vás napĺňa. Ja som to skúsil a naozaj to stojí za to.
Sledujete aj nejaké slovenské seriály filmy? Chýba im niečo podľa Vás?
Slovenské filmy len málinko, seriály vôbec. Či im niečo chýba si nedovolím tvrdiť, kto som ja aby som kritizoval niekoho.
Ďakujem za Váš čas, prajem Vám všetko dobré a tešíme sa na ďalšie filmy z Vašej produkcie.
Ja ďakujem! Možno by som na záver len dodal, nech ma ľudia neváhajú kontaktovať, či už ide o wanna-be hercov, vfx artistov, hudobníkov, make-up artistov a podobne. Cez články ma zvyknú ľudia kontaktovať a s veľa z nich následne spolupracujem. Nesmierne rád spoznávam nových ľudí, ktorí sú v niečom talentovaní, pretože film môže tieto talenty spojiť a môžeme rásť spolu. Ako sa hovorí, „Art isn´t competition, it´s colaboration.“
- Juraj Bachár: „Rád si zahrám hry, ale človek ako ja ich už vníma inak“ - 9. júla 2020
- The Last of Us Part II – Recenzia - 30. júna 2020
- 168 hodín vo svete filmov, seriálov, spoločenských hier a videohier #12 - 29. júna 2020
