The Last of Us Part II – Recenzia
Titul od vývojárov Naughty Dog, The Last of Us (TLOU), hádam netreba predstavovať. V roku 2013 spôsobil ošiaľ, preto niet divu, že jeho pokračovanie (na ktoré hráči čakali sedem rokov) bolo tak veľmi očakávané. Podarilo sa vývojárom naplniť očakávania hráčov? Dokázali ku koncu jednej konzolovej éry priniesť neopísateľné zážitky? Na to sa vám pokúsim dať odpoveď v nasledujúcej recenzii.
Recenzia v niekoľkých odsekoch obsahuje spoilery. Tieto odseky však budú označené, aby ste sa im mohli vyhnúť. Hru som hral na PS4 Slim 1TB.
Grafická a vizuálna stránka hry
Aj keď som hru hral na televízore, ktorý nepodporuje 4K obraz a rovnako ani funkciu HDR, môžem smelo povedať, že ide o najlepšie vyzerajúcu hru v tejto generácii konzol. Prekonáva aj tituly ako Red Dead Redemption 2 a to najmä vďaka neskutočne detailnému spracovaniu mimiky postáv. Tá je spravená tak, že hra nepotrebuje dialógy na vysvetlenie emócií, ktoré postava práve prežíva. Je to vidno hneď na prvý pohľad.
Strach, ľútosť, nenávisť, hnev, láska, ale aj pochopenie, bolesť (fyzická či psychická), ktorú vďaka prepracovaným očiam môžete cítiť, naliehavosť či radosť, to všetko a oveľa viac sa podarilo Naughty Dog do hry zapracovať. Aj vďaka tomu je pocit z hrania neskutočne umocnený a emócie na vás doslova preskakujú. Miera detailov vlasov, objektov alebo aj scenérii je tá najlepšia, akú sme tu kedy mali. Všetko je prepracované do najmenších detailov.
Vývojári vyžmýkali súčasnú konzolu na 110%. O to väčším prekvapením bolo, že prechody medzi cut-scénami boli plynulé, prirodzené a nahrávacie obrazovky boli krátke a vyskytli sa len málokedy. Aj keď po grafickej stránke nemôžem o hre povedať nič zlé, osobne som čakal možno ešte o kúsok lepší vizuál. Predsa len je to Naughty Dog, ktorí však rozhodne nesklamali.
Hrateľnosť
Počul som rôzne názory na tento aspekt hry – pozitívne aj negatívne. Za mňa to však posunuli o level vyššie. V jadre hra ostala verná tomu, čo sme poznali už v jednotke. Zbieranie surovín, z ktorých si môžete vyrobiť napríklad lekárničky, tlmič na pištoľ, bomby či upraviť zbraň na blízko ako bejzbalovú palicu. Zbieranie mechanického „odpadu“ na vylepšenie zbraní, ktoré tentokrát pri „pracovnom“ stole reálne rozoberiete a namontujete vylepšenia. Ako celok to pôsobí fantasticky a vyzerá ešte lepšie.
Samozrejme nechýbajú ani pilulky, vďaka ktorým si vylepšujeme schopnosti postavy. Nôž, ktorý mal v prvej časti obmedzený počet použití, bol tentokrát v prípade, keď ste hrali za Elie, neobmedzený, čo beriem rovnako za posun vpred. Do nového arzenálu schopností pribudlo plazenie sa vo vysokej tráve alebo pod autami, vďaka čomu sa zlepšil aj bojový systém. Boje pôsobili presne tak ako ste chceli. Ak ste mali v pláne v tichosti a rýchlosti nepriateľov zneškodniť, s dobrým rozvrhnutím to išlo. Ak ste nechceli všetkých vyzabíjať, stačilo sa preplaziť alebo zneškodniť len potrebných nepriateľov a pokračovať v ceste.
Skutočne, spôsob akým postupujete vpred, je len na vás a je veľmi variabilný. Samozrejme sa niekedy bojom vyhnúť nedalo. Rozhodne oproti jednotke vylepšili miestnosti s tzv. „lootom“ naviac. Zatiaľ čo v jednotke vás to stálo nôž, tak v dvojke otvárate sejfy, a to hneď dvoma spôsobmi. Buď nájdete niekde v okolí kombináciu kódu v liste či na stene, alebo ste sejf otvárali pomocou sluchu. Áno, skutočne sa v hre dajú otvoriť sejfy vďaka tomu, že pri správnom čísle bol zvuk „zaťuknutia“ iný.
Umelá inteligencia nepriateľov pôsobila lepšie než v jednotke, najmä pri tzv. „infikovaných“. Ľudskí nepriatelia si však často nevšímajú a prehliadajú, čo sa im deje pod nosom, zvlášť ak ich zneškodníte v stealthe. Naopak, lepšie reagujú ak nájdu mŕtvolu psa alebo spolubojovníka. Vtedy začnú s veľkou emóciou kričať ich mená, čo niekomu môže prísť až ľúto. Svet je však neúprosný a ak chcete prežiť, občas jednoducho musíte zabíjať.
Hru som prechádzal na strednej obtiažnosti, surovín som mal často požehnane aj vďaka tomu, že väčšinu súbojov som riešil tichým zlikvidovaním. To ma neskutočne bavilo a myslím si, že na to je hra aj najviac robená. Predsa len nejde o klasický akčný titul. Obtiažnosť mi prišla priateľská a nemal som žiadny veľký zásek. Najviac mi dal „zabrať“ jeden „boss“, ktorého som porazil na štvrtý pokus. Tento nepriateľ je v hre novinkou, rovnako ako aj nový infikovaný nepriateľ.
Už spomínaní ľudskí nepriatelia sa dorozumievajú rôznymi formami ako pískaním alebo na vás použijú svojich psov, ktorí vás vystopujú pomocou zachyteného pachu. Vo všeobecnosti sa hra prechádza veľmi dobre, presúvate sa po mape, preskúmavate, vyčistíte oblasti s nepriateľmi a opäť sa presuniete. Aj keď to tak môže vyzerať, vďaka level-dizajnu hra nepôsobí lineárne a užívate si každý moment, zabitie, presun, ale aj atmosféru ponurého sveta.
Obrovské plus vývojárom, ktorí vďaka hĺbke možnosti upravenia a prispôsobenia ovládania umožňujú dohrať túto hru takmer všetkým, ktorí o ňu majú záujem, vrátane zdravotne znevýhodnených hráčov. The Last of Us Part II obsahuje až 60 možností, vďaka ktorým si hru prispôsobia aj hráči so špecifickými potrebami, a to od nastavenia farby a pozadia titulkov, cez hlasové predčítanie textov (ktoré je mimochodom dostupné aj v českom jazyku) až po nastavenie samotného gamepadu, ktorý môžete pokojne obrátiť hore nohami.
Hudba a zvuk
Práve toto je hra, v ktorej hudba a zvuky robia 50% z celkového zážitku. Rovnako ako v prvom dieli sa o tento aspekt postaral Gustavo Santaolalla. Nielenže sa mu v hudbe podarilo vynikajúco zachytiť atmosféru post-apo pochmúrneho sveta, ale dokonca ju povyšuje na úplne iný level. Ak si chcete zážitok zlepšiť, tak si hru jednoznačne zahrajte zo slúchadlami. Pocit, ktorý hra prinesie pri infikovaných, je neopísateľný.
Milujem hororový žáner ako taký, ale nie som práve človek, ktorý sa zľakne pri jeho sledovaní či hraní. Úprimne ma však pri hre trikrát myklo. Aj v druhom pokračovaní sa v hre nachádzajú hororovejšie sekvencie. Vďaka efektom zvuku, ktorý vydávali clickeri alebo stalkeri, je to jednoducho kumšt. Pocit, keď clicker sonduje svoje okolie a vydáva nechutne klikajúci zvuk, je neopísateľný. Často som len tŕpol a mal zimomriavky. Pre mňa osobne ide o najlepší aspekt hry. Jedným slovom dokonalosť. Laťka je nastavená tak vysoko, že prekonanie bude pre ostatných skutočnou výzvou.
Pretláčanie postáv z LGBT menšiny – problém alebo nie?
Skôr než budem ďalej rozoberať príbeh hry, musím uviesť, že som o titule nič nevedel a pred hraním som videl len trailer. Rovnako som sa vyhol únikom, ktoré sa stali živnou pôdou pre diskusie, v ktorých sa často skloňoval pojem presadzovania agendy LGBT komunity. Ako vozíčkar by som sa tiež rád opýtal vývojárov: a čo iné menšiny, napr. zdravotne postihnutí? Fajn žarty bokom, teraz už vážne.
Hra nie je zlá preto, lebo Elie je lesbička, čo bolo ukázané už v jednom z DLC k prvému dielu a nie nasilu dané do pokračovania, ako si to niektorí v diskusiách myslia. Dokonca nebola zlá ani preto, že Dina je pravdepodobne bisexuálka a dokonca ani z toho dôvodu, že Lev je vlastne trans. Rozumiem rozhorčeniu niektorých hráčov a ľudí vo všeobecnosti. Osobne som tolerantný, ale toto násilné pretláčanie LGBT postáv do hier, filmov a iných diel prekáža aj mne. Dokonca aj samotná LGBT komunita je rovnakého názoru, keďže sa na herných fórach vyjadrujú k tomuto trendu rovnako negatívne. Ak skutočne chceme rovnosť, nebojme sa ukázať viac menšín, ktoré nie sú v médiách ešte stále dostatočne reprezentované.
Možno by stál za zmienku aj fakt, že hra bola vydaná v júni (Pride Month) a teda mi napadá, či zámerom výberu týchto troch postáv bolo (nakoniec neúspešné) oslovenie LGBT menšiny. Rozprávať a diskutovať o tom všetkom je správne a na mieste, ale tvrdiť niečo o propagande a strhávať za to The Last of Us Part II body z hodnotení, dokonca zväčša kvôli leakom a pri tom ju väčšina hodnotiacich hráčov ani nehrala, nie je správne. Tento titul a ani tie ďalšie si to rozhodne nezaslúžia.
Príbeh
Hru som dohral za dva dni. Strašne som sa nechcel dostať k hodnoteniu deja. Jediný aspekt hry, kvôli ktorému z inak „desiatkovej“ hry ostáva trpká pachuť na jazyku, čo je celkom irónia, keďže ide o príbehovku a preto by to mal byť jej najsilnejší prvok. To, čo zdobilo prvý diel a teda príbeh „otca a dcéry“, ktorí si v komornej atmosfére k sebe nehľadali cestu, ale napokon ju aj tak našli, je v druhom dieli jednoducho preč. Oveľa rýchlejšie než by sme vôbec pomysleli.
Hnacím motorom príbehu má byť emócia, ktorá nemôže byť nikdy a nijak naplnená, aspoň nie úplne. K tomu vás vývojári budu nútiť hrať za postavu, za ktorú vlastne ani hrať nechcete, a čo je horšie, budú sa vám snažiť ukázať, že nie je veľmi odlišná od Joela. Možno u niektorých hráčov to tak bude a Neil Druckmann, ktorý stojí za príbehom, docieli to čo chcel, ale myslím si, že väčšina to prekukne hneď.
Čakáte nejaký zvrat, resp. šokujúce momenty? Nie, tie tam nebudú. Bude tam iba jeden jediný, a to zhruba po dvoch hodinách hrania, čo je pri približne 25 hodinovej hre málo. Vedľajšie postavy pôsobia prázdno a je vám viac menej jedno, čo sa s nimi stane. Hlavným dôvodom je to, že sú na scéne málo a striedajú sa, alebo tam nie sú vôbec. Preto si s nimi nestihnete vytvoriť puto.
Svetlým momentom je samotný Joel. Je to najsilnejší aspekt hry spolu s gitarou a Tomym. To sú jediné dve postavy, ktoré fungujú tak ako majú. Prečo to tak je vám poviem o pár riadkov nižšie, ktoré však budú obsahovať spoilery. Druhým silným aspektom v príbehu sú flashbacky, ktoré sú správne načasované, jednoduché ale zábavné a plné emócii. Príbeh ma tak silné ako aj veľmi slabé momenty. Žiaľ, tie slabé vyčnievajú výraznejšie.
Prečo je príbeh zlý? (Odseky obsahujú spoilery)
To, že v hre budú postavy umierať som čakal. Rovnako aj, že to bude niekto z dvojice Joel a Elie. Jednoducho som vedel, že v druhom pokračovaní budú chcieť vývojári emócie vybičovať ešte viac. Joel zomrie už po dvoch hodinách hry, čo nieje ani 10% z odohratej časti príbehu. Bolo to šokujúce, pretože som čakal, že sa tak stane až na konci. Hra v tomto prekvapila, ale bolo to jediné prekvapenie. Joela zabije Abby spolu s jej partiou. Tá to robí ako pomstu za svojho otca, zvyšok skupiny za to, že Joel nenechal Elie umrieť kvôli lieku.
Abbyin dôvod ešte ako tak chápem, rozoberiem ho však o pár riadkov nižšie, ale zvyšok skupiny? Elie v tom čase mala 14 rokov. Stratila rodičov, kamarátku, nemala nikoho a preto sa dá chápať, prečo sa chcela obetovať. Otázka však spočíva v tom, či bola v tom čase spôsobilá rozhodnúť o niečom takom. Podla mňa nie. Nikto z nás by nebol. To, že Elie je kľúčom ku lieku ešte nedáva právo druhým o tom rozhodovať, preto nechápem tú ich motiváciu. Späť k Abby, ktorá sa chce pomstiť, lebo Joel pri záchrane Elie zabil jej otca – hlavného chirurga. Joel zabíjať nechcel, čo sa nedá povedať o skupine, ktorá mala Elie operovať a vynájsť liek, ale tá skupina mu na výber nedala. O to väčšiu to má váhu, keď sa neskôr dozvieme, že samotný lekár by neoperoval, keby išlo o jeho vlastnú dcéru. Abby však na výber mala, Joel nie.
Najhoršie na tom celom je to, že zhruba v polovici hry vás príbeh donúti hrať za Abby a to takmer do konca. Pýtam sa sám seba, prečo ma vývojari po dlhých 7 rokoch čakania takto trestajú. Jediné, čo chcete, je jej smrť, pri ktorej by trpela rovnako ako Joel a vy za ňu máte hrať. Každému hneď dôjde, že celý príbeh s Abby bude len o tom, aby z nej spravili tú dobrú, avšak v príbehu robí aj zlé veci – nie je záporáčka, ale určite nie je dobráčka.. Je to rovnaký princíp, ako keby sme porovnávali úkladnú vraždu s vraždou z nedbalosti a vrah vám začal rozprávať, ako cez víkend chodí pomáhať do útulkov, v stredu zadarmo chodí zabávať deti na onkológiu, v piatky zase predáva v obchode bez nároku na honorár a podobne. Tak či onak je to úplne jedno, pretože vraždu proste plánoval a vykonal tak ako Abby a je jedno, akú mala motiváciu. Koniec koncov, Joel bol donútený zabiť.
Príbeh druhej časti mal byť o láske, z ktorej sa pomocou straty zrodí nenávisť a z nenávisti zasa pomsta, ktorá nikam nevedie. Vyššie spomínaný element dôvodov pomsty je však v hre zapracovaný natoľko hlúpo a mimo logiku, že sa hlavná pointa toho celého jednoducho vytráca. Ak vývojári chceli, aby niečo také fungovalo, mali podľa môjho názoru vytiahnuť nejaký dobrý dôvod, pre ktorý Joel zabil sebecky a zbytočne, ale rozhodne nie toto.
Ďalšiu nelogickosť vidím v tom, že po tom, ako Abby dokoná pomstu, nechá Elie a Tomyho žiť, a to aj napriek tomu, že Elie sa im vyhráža zabitím. Znovu sa preto pýtam. Ako veľmi hlúpy musíš byť, keď vo svete, kde sa zabíja pre menej ako je plechovka s fazuľami, necháš žiť dvoch ľudí po niečom takomto. Umelo a hlúpo nafúknutá pointa príbehu začína presne takto. Samozrejme, obe aktérky príbehu sa znova stretnú, kde Abby má znova navrch, súboj vyhrá, ale opäť Elie nezabije. To už hádam nepotrebuje ani komentár.
V týchto momentoch funguje príbeh výborne (Odseky obsahujú spoilery)
V úvode hry sa dozvieme ako Joel daroval gitaru Elie a to, že ju učil na ňu hrať. Predtým jej však zahral pieseň, ktorú zložil a vyzná Elie čo pre neho znamená. Ide o veľmi silný moment, ktorý sa nesie hrou až do úplného konca. Po tom, čo Joel zomrie, sa vďaka spojeniu Elie a gitary dostávame do spomienok a flashbackov. Zároveň na nej Elie hrá a vďaka skvelej grafike vidíme ako ju to neskutočne bolí, ale zároveň aj teší.
Gitara je vlastne to posledné, čo Elie po Joelovi zostalo, vďaka čomu má k nemu najbližšie. Zlom však príde v závere hry, kedy pri treťom stretnutí s Abby príde Elie o dva prsty. S príbehom sa tak lúčime v momente, keď sa snaží hrať na gitare, kvôli chýbajúcim prstom však nedokáže hmatník ovládať naplno. Ide o najsilnejší moment z hry, kedy si spoločne s ňou uvedomíte, že kvôli pomste prišla o možnosť hrať na gitare, resp. byť blízko Joela.
„Chybičky se vloudili“
V hre som natrafil aj na pár chýb a tzv. glitchov. V jednej cut-scéne, v ktorej ma napadol človek, sa mi hra zasekla a daná pasáž sa nedala prejsť pomocou rýchleho ťukania. Vyriešilo to jednoduché vrátenie sa do menu PS4. Spolu som zaregistroval len tri chyby, vrátane vyššie spomenutej. Nepíšem to preto, že by mi to skazilo hru, alebo že to zaraďujem do negatív. Skrátka, každá hra týmto trpí a nevyhli sme sa tomu ani v tomto prípade.
Záverečné hodnotenie
The Last of Us Part II bola pre mňa zatiaľ najťažšie recenzovaná hra. Milujem túto značku, ale tentokrát sklamala. Čiastočne som mal prehnané očakávania, čiastočne sklamali vývojári a čiastočne ma sklamali aj ľudia, ktorí sa k tejto hre vyjadrujú a nehrali ju, poprípade sa v nej strácali, alebo nestrávili smrť obľúbenej postavy.
Život nie je len o happyendoch. Snažili sa to ukázať aj samotní vývojári Naughty Dog, či už im to vyšlo alebo nie, nechám posúdiť vás. V konečnom dôsledku mala hra vzbudiť obrovské emócie, čo sa jej aj podarilo. Takže môžeme povedať, že to v podstate išlo možno presne tak, ako malo. Ja však hre dávam 8/10 bodov. Kvôli príbehu hra nezískala plný počet, ale rozhodne na ňom boli silné a pozitívne veci. Spolu s tými mi hra ponúkla skvelú hrateľnosť a prepracovanú grafiku a dokonalé audio. A presne na tieto zážitky budem spomínať aj naďalej.
- Juraj Bachár: „Rád si zahrám hry, ale človek ako ja ich už vníma inak“ - 9. júla 2020
- The Last of Us Part II – Recenzia - 30. júna 2020
- 168 hodín vo svete filmov, seriálov, spoločenských hier a videohier #12 - 29. júna 2020
Pingback: Hranie videohier z pohľadu hráčov so zdravotným znevýhodnením – POPCULT