Glukhovského (u/dis)topická Budúcnosť

Glukhovsky každou ďalšou knihou prekonáva sám seba (Foto: PoP-Cult Magazín)

Ľudia snívajú o nesmrteľnosti snáď odkedy si uvedomili, že umrú. Skúšali sme všetko možné, varili sme elixíry, hľadali/vyrábali kameň mudrcov. Aj Dmitry Glukhovsky sa pozrel na koncept nesmrteľnosti. Až na to, že po svojom a nie tak úplne.

Do Metra som sa zamiloval, keď som prvýkrát kúpil knihu a prečítal ju za jeden večer. Hral som hru, pôvodnú 2033. Prečítal ďalšie diely trilógie, hral Last Light aj Redux verzie oboch hier. Čítal Budúcnosť hneď ako vyšla, prečítal som aj Poviedky o Rusku, ktoré som ešte teplé zhrabol z dodávky kníh do kníhkupka, kde som brigádoval. Na poličke ma už vyzývavo volá Text. Glukhovského práce som si zamiloval, ich hĺbku, mnohovrstevnosť, ich rozsah a myšlienky tvoriace fantastický gobelín.

Pred časom, keď vyšiel Exodus (bojkotujem Epic Store a čakám až to prestane byť exkluzivita) som pocítil nutkanie znovu sa ponoriť do jeho kníh a prst sa mi zastavil na Budúcnosti. Milujem opakované čítanie a pustiť sa druhý krát do Dmitriových kníh je zážitok, čo často prebije aj to prvé lúskanie.

U/Dis

Budúcnosť sa na časovej osi odohráva ďaleko pred nami. Nie však v hlbokom vesmíre, ale stále na Zemi. Na preľudnenej, zdevastovanej Zemi. Glukhovsky sa veľmi triezvo a racionálne pozrel na smer, akým sa ľudstvo môže uberať. A rozhodol sa načrtnúť práve tento, kde ľudstvo vynašlo protiliek na smrť. Našli sme a vymazali gén starnutia. Ľudia budú večne mladí a nesmrteľní. Avšak ani toto nie je pravda všade. Európa sa zjednotila do jedného veľkého štátu, ktorý sa stal baštou humanizmu a rovnosti. Nesmrteľní sú všetci obyvatelia, toto právo je rovnako neodnímateľné ako právo na život. Aby sa však predišlo totálnemu kolapsu, ľudia nesmú mať deti. Vody, vzduchu, miesta na život aj energie je len tak tak. Celý kontinent je jeden obrovský les mrakodrapov, ktoré stoja na základoch starých krajín a miest. Podobne preľudnená je celá Zem. Amerika (resp. Panamerika) sa drží svojich starých zásad kapitalizmu a novým americkým snom je našetriť si dosť peňazí na to, aby ste si kúpili svoju nesmrteľnosť a miesto medzi obmedzeným počtom večne mladých ľudí. V Rusku, kde liek pôvodne vynašli sa nesmrteľnosť dostala len k úzkemu kruhu vládnucich elít a mocných oligarchov. Tí sa uzavreli a svoj ľud nechali napospas samým sebe. Európa tak pripomína dokonalú utópiu. Protilátka proti smrti koluje v pitnej vode, každý občan má nekonečno času na to, aby žil, čo mu život ponúka. Môže sa oddávať pozemským radostiam a rozkošiam, v kúpeľoch nadväzovať náhodné známosti…

Nevznikajú nové umelecké diela, ľudia sa tlačia v bytoch dva krát dva metre v tisíc-poschodových mrakodrapoch, hlcú antidepresíva, jedia syntetické bizónie mäso s kobylkami a dívajú sa na digitálne obrázky africkej savany alebo Toskánska, lebo tie ozajstné už dávno nie sú a na ich mieste sú tony betónu, z ktorého rastú veže do neba.

Dmitry Glukhovsky (Foto: PoP-Cult Magazín)

Jan Nachtigal 2T

V knihe sledujeme svet očami Jana Nachtigala 2T. Ten je členom Falangy – jednotky, ktorá má za úlohu vyhľadávať neregistrované tehotenstvá. V Európe je stále možné mať deti, avšak novému hladnému krku musí ustúpiť jeden z rodičov. Tehotenstvo možno registrovať, jeden z rodičov dostane akcelerátor, ktorý starnutie znova spustí a do desiatich rokov umrie, avšak môže vychovávať svoje dieťa a vidieť, ako bude rásť. Niektorí sa snažia skryť a tí môžu očakávať raziu Falangy Nesmrteľných. Desiatka mužov s maskami Apolóna, ktorí hľadajú rodičov, čo porušili Zákon Voľby a dávajú im akcelerátor. Deti potom odoberú.

Európa sa tak neustále pohybuje na hrane medzi dvoma svetmi. Medzi svetom dokonalej utópie večnej mladosti a zdravia a zároveň svetom diktatúry, neľudského sledovania a tvrdého vynucovania zákona. Dve strany mince, ktorá sa točí šialenou rýchlosťou tak, že sa obe strany zlievajú do jednej. Presne to je Jan. Je obomi tvárami naraz. Je vojak, cvičený zver, ktorý skrz naskrz nenávidí tých, čo porušujú zákon a zároveň je tým, ktorý niekde v hĺbke srdca cíti, že takto to nie je správne.

Janove obe osobnosti sa neustále bijú. Jeho osoba je ako zaváraninový pohár, kde je voda s olejom, obe tekutiny sa neustále prelievajú, vzájomne vytláčajú. Jeho zmysel pre povinnosť je vybičovaný utrpením, ktorým prešiel v detstve. Jeho nenávisť k nelegálnym rodičom stvorila výchova v internáte, keď mu pri mučení a trestoch vysvetľovali, že je hriechom svojich rodičov, že platí za ich zločiny. Deti z nelegálnych tehotenstiev totiž idú do internátu, kde čelia zneužívaniu, šikane, mučeniu a tvrdému výcviku, aby sa jedného dňa stali členmi Falangy.

Jan nenávidí Boha. Jeho matka mu tvrdila, že Boh ich ochráni, ale neochránil. Ježiš nezostúpil z kríža a nepomohol im, keď ich o to prosila. Nesmrteľní ho zobrali preč, Ježiš si len tak visel a odvracal zrak. Jan ho za to nenávidí, avšak zároveň sa v myšlienkach i slovách často točí v náboženských okruhoch.

Opäť raz Boh

Boh je obľúbenou Glukhovského témou, venoval sa mu aj v Metre 2033 a 2035. V tejto knihe si kladie otázku, načo je človeku vlastne Boh? Čo pre nás znamenal kedysi a čo znamená dnes, keď sa človek stal bohom? Načo mu je posmrtný život, keď smrť nikdy nepríde. Boh dostal na frak. Jeho biznis s posmrtným životom a dušami mu frčal pár tisíc rokov, ale dnes už nikto neumiera. Zabalil to, oholil si bradu a začal chodiť do úradu, na raňajky tlačí antidepresíva, tak ako všetci ostatní.

Boha už nikto nepotrebuje. Prežíva už iba v rezerváciách pre starcov, ktorým kedysi pichli akcelerátor. Len oni potrebujú jeho knižky. Jan Boha neznáša a vysmieva sa mu, kedy len môže, ale zároveň s ním neustále vedie dialóg, akoby čakal odpovede. Glukhovského zmýšľanie je pútavé, pretože s hravou ľahkosťou pretáča v rukách dogmy, hrá sa s otáznikmi a kladie ich na nečakané miesta. Budúcnosť je kniha, husto pretkaná úžasnými uhlami pohľadu.

(Foto: PoP-Cult Magazín)

Uhly a zrkadlá Dmitria Glukhovského

Keď už sme pri uhloch… Dmitri sa v riadkoch svojej knihy hrá aj s pohľadmi na onu vytúženú nesmrteľnosť. Čitateľovi točí spomínanou mincou nie len pred jeho očami, ale aj pred očami samotného Jana, ktorý si uvedomuje dualitu svojho sveta, ale zároveň ju ignoruje. V každej kapitole nachádzame opisy prekrásneho sveta, kde limitom je len fantázia – parky s pomarančovníkmi, ktoré rastú zo stropu, kúpele v podobe skleneného baobabu, kde bazéniky tvoria spletitú korunu prepojenú potrubiami, reštauráciami na streche sveta – ale aj opisy slumov, kde ľudia žijú v klietkach s výškou meter a pol, opisy klaustrofobicky pretlačených vlakov, zdevastovaných suterénov veží, kde ešte ležia pozostatky starých miest uzavretých medzi stenami a pochovaných v útrobách betónových monštier. Načo je človeku nesmrteľnosť, keď nemá život? Žijeme večne, ale už nemáme potrebu tvoriť, nemáme nutkanie po sebe niečo zanechať. Život je len tam, kde je aj smrť.

To zisťuje aj Jan, keď sa dostáva do Barcelony, mesta, ktoré malo byť bránou do Európy pre milióny utečencov, ktorí prichádzali zo všetkých kútov sveta za lesklým snom utopického kontinentu. Keď dochádzalo miesto, vzduch, voda aj energia, Európa svoje brány uzavrela a Barcelona sa stala uzavretým svetom, peklom aj rajom. Keď Jan kráča pomedzi chudobných ľudí, ktorý stále trpeli smrteľnosťou, bijú sa v ňom jeho dve osobnosti. Jedna, ktorá cíti zhnusenie z prítomnosti starcov, detí, matiek, z chudoby a špiny a zároveň druhá, ktorá sa plnými dúškami vdychuje cudzie vône a smrady, ochutnáva, počúva, pozoruje tento šialený mix národov.  Z raja vstúpil do pekla a páčilo sa mu tam. Chvíľu.

Jan je naším sprievodcom aj rozprávačom v tomto svete, kde je viac súčasných moderných problémov, než by sa na prvý pohľad zdalo. Boj pokroku proti tradícii, hroziaca energetická a potravinová kríza, krajiny na pokraji vojen, migračná kríza… Napokon aj základná otázka voľby medzi dieťaťom a vlastným životom, aj tú si dnes kladieme aj my. Mať dieťa a vzdať sa v jeho prospech svojich snov? Venovať náš život pre to, aby ono bolo naším pokračovateľom?

Taká je Glukhovského Budúcnosť. Hĺbavé rozmýšľanie, otázky s odpoveďami, ktoré musíme nájsť sami, vyobrazenie utopického sveta, ktorý je vzdialený a predsa už skoro za rohom a nesie aj predponu dis. A ako to už Dmitri rád robí, je tam aj koniec keď spadne sánka, keď dostanete cez stránku facku a oči sa vám otvoria pre niečo nové.

Adam Čížik

Starý zatrpknutý idealista a rojko, pred svetom uteká do sveta počítačových hier, kníh a občasne aj filmov a seriálov. Veľký milovník histórie, military, rockovej aj metalovej muziky, starých amerických áut, a hlavne dobrých príbehov. Väčšinou ho nájdete ponoreného v nejakej single player hre, sem-tam, vyjde z ulity a vbehne na bojiská Battlefieldu 1 a 5, prípadne zahrá niečo coop alebo vytiahne dvadsaťstennú kocku a ponorí sa do Dungeons&Dragons.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.